Dobrý deň, rád by som sa pýtal na možné riešenie situácie, v ktorej sa ocitli moji známi z východného Slovenska. Záplavy im úplne zničili dom, o ktorého vložili všetky úspory a energiu a prišli tak vlastne o všetko. Pomoc teraz našli u najbližšej rodiny, no mám pochybnosti, ako sa s takou katastrofou dokážu vyrovnať. Je to vôbec možné? Čo by ste im poradili?

vodaNielen materiálnu a finančnú, ale aj psychickú podporu a pomoc budú v najbližšom čase potrebovať všetci tí, ktorí pri aktuálnych záplavách prišli o svoj majetok a predovšetkým svoj domov. Je prirodzené, že prvé kroky vedú k zabezpečeniu si následnej existencie. Ľudia sú teraz plne zamestnaní odstraňovaním škôd a zachraňovaním toho, čo sa ešte zachrániť dá. Popri tom však ide i o obrovský tlak na psychiku o prežívanie postihnutých ľudí a ich rodín a okolia, ktoré je Tiež účastníkom katastrofy, aj keď len z pozície toho, kto pomáha alebo pozoruje. Treba si uvedomiť, že tak, ako sa teraz všetko točí okolo zabezpečenia si náhradného bývania a útočiska, tak príde na rad aj dávanie sa dokopy po psychickej stránke.

Účastníci takejto katastrofy, či už priami alebo nepriami, na ňu reagujú rôznymi spôsobmi. Niektorí sa upnú na riešenie situácie, zabezpečovanie bývania po racionálnej stránke, môže to pôsobiť dojmom, akoby nemali emócie, neplačú, neprežívajú, len robia, čo je potrebné spraviť. Títo ľudia zväčša ani pomoc sami nevyhľadávajú, až sa dostanú do situácie fyzického a následnej aj psychického vyčerpania. Najčastejšie prežívanou emóciou v takýchto situáciách katastrofy je pocit ohrozenia a následne beznádeje.

Predsa len, postihnutí prišli skutočne o všetko. Prišli o domov, ktorý im poskytoval pocit bezpečia a istoty. Ten teraz nielenže nemajú, ale sú aj priamo ohrozovaní na vlastnom živote. Nenachádzajú východisko, nevidia možnosť riešenia, môžu byť dezorientovaní, zmätení. Každý reaguje podľa osobnej zraniteľnosti a kapacít, či už plačom alebo mobilizáciou a pomocou iným.

Na každého je to obrovský nápor a je potrebné rátať s tým že jeho účinky sa prejavia v súčasnosti alebo v následnom období, keď najväčší tlak opadne. Niektorí postihnutí môžu sami vyhľadať pomoc, či už v záchranných krízových centrách a štáboch, ktoré väčšinou pri takýchto katastrofách poskytujú psycho-sociálnu a materiálnu pomoc. Iní hľadajú pomoc u najbližších, potrebujú, aby ich vypočuli, potrebujú niekoho, komu by sa mohli vyžalovať zo svojej náročnej situácie, vyplakať, nájsť oporu a podporné rameno. Potrebujú niekoho, s kým by mohli jednoducho v takejto situácii byť, bez ohľadu na formu pomoci. Niektorí postihnutí môže paradoxne takúto pomoc odmietnuť, čo si myslím, že je treba rešpektovať. Každý má svoj vlastný mechanizmus, ako sa s tou-ktorou situáciou vyrovnáva a treba mu dať na to čas.

V zásade ale platí, že ak by ste ako účastník takejto životnej situácie mali pocit, že aj niekoľko mesiacov po tragickej udalosti sa necítite dobre v akomkoľvek smere, či už fyzicky alebo psychicky, trpíte nepokojným spánkom, vracaním sa myšlienok na udalosť neschopnosťou sa sústrediť, prípadne depresívnym ladením, odporúčala by som vyhľadať odbornú psychologickú pomoc