Dobrý deň, rád by som sa pýtal na možné riešenie situácie, v ktorej sa ocitli moji známi z východného Slovenska. Záplavy im úplne zničili dom, o ktorého vložili všetky úspory a energiu a prišli tak vlastne o všetko. Pomoc teraz našli u najbližšej rodiny, no mám pochybnosti, ako sa s takou katastrofou dokážu vyrovnať. Je to vôbec možné? Čo by ste im poradili?
Nielen materiálnu a finančnú, ale aj psychickú podporu a pomoc budú v najbližšom čase potrebovať všetci tí, ktorí pri aktuálnych záplavách prišli o svoj majetok a predovšetkým svoj domov. Je prirodzené, že prvé kroky vedú k zabezpečeniu si následnej existencie. Ľudia sú teraz plne zamestnaní odstraňovaním škôd a zachraňovaním toho, čo sa ešte zachrániť dá. Popri tom však ide i o obrovský tlak na psychiku o prežívanie postihnutých ľudí a ich rodín a okolia, ktoré je Tiež účastníkom katastrofy, aj keď len z pozície toho, kto pomáha alebo pozoruje. Treba si uvedomiť, že tak, ako sa teraz všetko točí okolo zabezpečenia si náhradného bývania a útočiska, tak príde na rad aj dávanie sa dokopy po psychickej stránke.
Účastníci takejto katastrofy, či už priami alebo nepriami, na ňu reagujú rôznymi spôsobmi. Niektorí sa upnú na riešenie situácie, zabezpečovanie bývania po racionálnej stránke, môže to pôsobiť dojmom, akoby nemali emócie, neplačú, neprežívajú, len robia, čo je potrebné spraviť. Títo ľudia zväčša ani pomoc sami nevyhľadávajú, až sa dostanú do situácie fyzického a následnej aj psychického vyčerpania. Najčastejšie prežívanou emóciou v takýchto situáciách katastrofy je pocit ohrozenia a následne beznádeje.
Predsa len, postihnutí prišli skutočne o všetko. Prišli o domov, ktorý im poskytoval pocit bezpečia a istoty. Ten teraz nielenže nemajú, ale sú aj priamo ohrozovaní na vlastnom živote. Nenachádzajú východisko, nevidia možnosť riešenia, môžu byť dezorientovaní, zmätení. Každý reaguje podľa osobnej zraniteľnosti a kapacít, či už plačom alebo mobilizáciou a pomocou iným.
Na každého je to obrovský nápor a je potrebné rátať s tým že jeho účinky sa prejavia v súčasnosti alebo v následnom období, keď najväčší tlak opadne. Niektorí postihnutí môžu sami vyhľadať pomoc, či už v záchranných krízových centrách a štáboch, ktoré väčšinou pri takýchto katastrofách poskytujú psycho-sociálnu a materiálnu pomoc. Iní hľadajú pomoc u najbližších, potrebujú, aby ich vypočuli, potrebujú niekoho, komu by sa mohli vyžalovať zo svojej náročnej situácie, vyplakať, nájsť oporu a podporné rameno. Potrebujú niekoho, s kým by mohli jednoducho v takejto situácii byť, bez ohľadu na formu pomoci. Niektorí postihnutí môže paradoxne takúto pomoc odmietnuť, čo si myslím, že je treba rešpektovať. Každý má svoj vlastný mechanizmus, ako sa s tou-ktorou situáciou vyrovnáva a treba mu dať na to čas.
V zásade ale platí, že ak by ste ako účastník takejto životnej situácie mali pocit, že aj niekoľko mesiacov po tragickej udalosti sa necítite dobre v akomkoľvek smere, či už fyzicky alebo psychicky, trpíte nepokojným spánkom, vracaním sa myšlienok na udalosť neschopnosťou sa sústrediť, prípadne depresívnym ladením, odporúčala by som vyhľadať odbornú psychologickú pomoc

Milá pani Anna, začnem hneď pri prvej vete vášho listu. Píšete, že manžel je o 6 rokov mladší, čo nie je veľký vekový rozdiel, ale mohol by byť významný. Možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale muži si obvykle hľadajú staršie partnerky, lebo v nich, aj keď nie úplne vedome, hľadajú svoje matky, ktoré by sa o nich postarali. Zostávajú tak celý život v detskej pozícii vo vzťahu k partnerke, čo je extrémne náročná konštelácia. Sú ženy, ktoré si komplementárne hľadajú mladších partnerov, lebo im rola matky vyhovuje. Z vášho listu je však zrejmé, že vám takáto poloha momentálne nevyhovuje.
Milá Katarína, váš problém je pomerne častý, určite ho poznajú mnohé mamičky, ktoré sa rozhodli venovať svojim deťom lásku, čas a aj východné vedenie.
Milý Milan, z vášho listu cítim nesmiernu túžbu vzťah zachrániť a zároveň veľké sklamanie a trápenie z toho, aký je výsledný efekt. Tiež vnímam, koľko energie venujete a venovali ste vášmu manželstvu a teraz neviete, ako ďalej. Pýtate sa, čo viac by ste ešte mohli spraviť, a tiež vás trápi osud vašej dcéry. Absolútne rozumiem vašim pocitom sklamania a rozčarovania. Predsa len manželstvo a rodičovstvo je jednou z najdôležitejších vecí v živote väčšiny ľudí. A teraz máte pocit, že ste v tomto poslaní zlyhali. Preto oceňujem, že ste našli to odhodlanie a napísali o svojom probléme.
Snáď by bolo fajn na začiatok, ešte kým vám odpoviem na otázku, vysvetliť čitateľom, čo je to schizoidná porucha osobnosti. Mnohí poznajú aspoň z počutia schizofréniu, ktorý by sa so schizoidnou poruchou osobnosti nemala zamieňať. Vy sama nepíšete, či vám to niekto niekedy vysvetlil, resp. ako rozumiete svojmu ochoreniu. Pre každého, kto má určité vážnejšie alebo menej vážne psychické ochorenie, je dôležité porozumenie svojho psychického stavu.
Milá Svetlana, myslím, že váš problém je pomerne aktuálny a bežný vo viacerých rodinách.
Milá Marta, vašu otázku by som postavila ako otázku hodnôt, najmä rodinných hodnôt a tradícií. Téma rodinných tradícií je vždy veľmi zaujímavá a široká a v mnohých rodinách ma naozaj dlhú niť. V rodinách sa obyčajne tradujú zvyky, náboženské vyznania, hodnotové orientácie, politické názory, vzťahové vzorce a pod.
Problém, ktorý opisujete je pomerne častý. Súvisí so schopnosťou alebo skôr neschopnosťou rodičov odpútať sa od svojich detí, ale aj naopak detí od svojich rodičov. Je pravda, že nechať dieťa žiť svoj vlastný život je pre každého rodiča náročné. Má pocit, že o dieťa prichádza, ak už nežijú v spoločnej domácnosti, ak si nájde partnera, ktorému venuje prevažnú časť pozornosti. Pokiaľ túto svoju rodičovskú rolu rodič úplne nezvládne, napríklad pre vlastný pocit osamelosti alebo silnú citovú naviazanosť, spôsobí tým problém aj svojmu dieťaťu. To má potom, tak ako vy, pri osamostatňovaní sa problémy a pocity viny voči rodičovi, ktorého zanecháva doma samého. A pocit viny, pocit, že ste zlá, keď sa vám nepáčia časté matkine návštevy je prácu tou zbraňou, ktorú rodič, často nevedome, používa voči vlastnému dieťaťu v jeho ceste životom a ktorou si zabezpečuje, aj keď iba povrchne deklarovanú, priazeň potomka.
Milá Andrea, už zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud hovoril, že sny sú oknom do duše alebo kráľovskou cestou do nevedomia. Sny sa nám vlastne snažia povedať niečo, čo za bdelého stavu nie sme schopní alebo nechceme vidieť, vedieť, počuť… Preto si obsah hľadá inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Sú akýmsi komunikačným kanálom a a k sa ich naučíme počúvať, získame skvelého spoločníka na ceste životom a pri riešení problémov.
Milá Silvia, z vášho listu vnímam naliehavosť vášho problému aj túžbu ho nejako riešiť. Píšete však viac o tom, čo je pekné, ako o tom, čo je problém. Ako trápenie u vás vnímam to, že sa neviete rozhodnúť, či máte ostať naďalej v partnerskom zväzku s priateľom, s ktorým vám je dobre. Prípadne sa objavujú pochybnosti o správnosti kroku ostať aj naďalej s ním. Neviem odkiaľ tieto pochybnosti pramenia, domnievam sa však, že to má niečo spoločné s postihnutím vášho priateľa. Škoda len, že ste nenapísali, o aké postihnutie ide a ako to ovplyvňuje jeho a aj váš spoločný život.
Z vášho listu vníma hneď niekoľko protikladov, zároveň tiež akoby vnútorný boj medzi tým, čo by ste chceli a čo v skutočnosti máte.
Milá Andrea, na úvod mi dovoľte pomenovať veci tak, ako sú. Váš priateľ je fešák navonok milý, Vás však pred ľuďmi ponižuje, už Vás aj prvý krát udrel. No môžete za to vy a dokonca ho za to máte aj rada.