Kategória: Články

Dobrý deň, rád by som sa pýtal na možné riešenie situácie, v ktorej sa ocitli moji známi z východného Slovenska. Záplavy im úplne zničili dom, o ktorého vložili všetky úspory a energiu a prišli tak vlastne o všetko. Pomoc teraz našli u najbližšej rodiny, no mám pochybnosti, ako sa s takou katastrofou dokážu vyrovnať. Je to vôbec možné? Čo by ste im poradili?

Nielen materiálnu a finančnú, ale aj psychickú podporu a pomoc budú v najbližšom čase potrebovať všetci tí, ktorí pri aktuálnych záplavách prišli o svoj majetok a predovšetkým svoj domov. Je prirodzené, že prvé kroky vedú k zabezpečeniu si následnej existencie. Ľudia sú teraz plne zamestnaní odstraňovaním škôd a zachraňovaním toho, čo sa ešte zachrániť dá. Popri tom však ide i o obrovský tlak na psychiku o prežívanie postihnutých ľudí a ich rodín a okolia, ktoré je Tiež účastníkom katastrofy, aj keď len z pozície toho, kto pomáha alebo pozoruje. Treba si uvedomiť, že tak, ako sa teraz všetko točí okolo zabezpečenia si náhradného bývania a útočiska, tak príde na rad aj dávanie sa dokopy po psychickej stránke.

Účastníci takejto katastrofy, či už priami alebo nepriami, na ňu reagujú rôznymi spôsobmi. Niektorí sa upnú na riešenie situácie, zabezpečovanie bývania po racionálnej stránke, môže to pôsobiť dojmom, akoby nemali emócie, neplačú, neprežívajú, len robia, čo je potrebné spraviť. Títo ľudia zväčša ani pomoc sami nevyhľadávajú, až sa dostanú do situácie fyzického a následnej aj psychického vyčerpania. Najčastejšie prežívanou emóciou v takýchto situáciách katastrofy je pocit ohrozenia a následne beznádeje.

Predsa len, postihnutí prišli skutočne o všetko. Prišli o domov, ktorý im poskytoval pocit bezpečia a istoty. Ten teraz nielenže nemajú, ale sú aj priamo ohrozovaní na vlastnom živote. Nenachádzajú východisko, nevidia možnosť riešenia, môžu byť dezorientovaní, zmätení. Každý reaguje podľa osobnej zraniteľnosti a kapacít, či už plačom alebo mobilizáciou a pomocou iným.

Na každého je to obrovský nápor a je potrebné rátať s tým že jeho účinky sa prejavia v súčasnosti alebo v následnom období, keď najväčší tlak opadne. Niektorí postihnutí môžu sami vyhľadať pomoc, či už v záchranných krízových centrách a štáboch, ktoré väčšinou pri takýchto katastrofách poskytujú psycho-sociálnu a materiálnu pomoc. Iní hľadajú pomoc u najbližších, potrebujú, aby ich vypočuli, potrebujú niekoho, komu by sa mohli vyžalovať zo svojej náročnej situácie, vyplakať, nájsť oporu a podporné rameno. Potrebujú niekoho, s kým by mohli jednoducho v takejto situácii byť, bez ohľadu na formu pomoci. Niektorí postihnutí môže paradoxne takúto pomoc odmietnuť, čo si myslím, že je treba rešpektovať. Každý má svoj vlastný mechanizmus, ako sa s tou-ktorou situáciou vyrovnáva a treba mu dať na to čas.

V zásade ale platí, že ak by ste ako účastník takejto životnej situácie mali pocit, že aj niekoľko mesiacov po tragickej udalosti sa necítite dobre v akomkoľvek smere, či už fyzicky alebo psychicky, trpíte nepokojným spánkom, vracaním sa myšlienok na udalosť neschopnosťou sa sústrediť, prípadne depresívnym ladením, odporúčala by som vyhľadať odbornú psychologickú pomoc

Mám o 6 rokov mladšieho manžela, ktorý sa správa ako dospelé dieťa. Jeho „trucovanie“ trvalo na začiatku nášho spoločného života len pár hodín, neskôr dní, ale teraz, po 19 rokoch spoločného života, sú to už mesiace. Stačí malý nesúhlas alebo slabá kritika jeho chýb a má dôvod nebaviť sa s celou rodinou. Spáva v druhej izbe, navarí si sám alebo neje nič, čo navarím ja. Neprispôsobí sa nikomu, ale jemu sa musia všetci, ak chcú s ním vychádzať. Niet v ňom štipka asertivity. A mne sa taký hnusí. Aj vlastná matka sa obáva protirečiť mu, aby ho nebodaj nenahnevala. Nechá ma na všetko, čo sa týka rodiny, úplne samú a stará sa len o svoju prácu na chalupe, ktorá raz bude jeho. Je to diagnóza ktorú treba liečiť alebo oneskorená puberta v 40 rokoch, z ktorej vyrastie? Oplatí sa nečinne čakať alebo pre to treba niečo urobiť?

Anna CH., Košeca

Milá pani Anna, začnem hneď pri prvej vete vášho listu. Píšete, že manžel je o 6 rokov mladší, čo nie je veľký vekový rozdiel, ale mohol by byť významný. Možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale muži si obvykle hľadajú staršie partnerky, lebo v nich, aj keď nie úplne vedome, hľadajú svoje matky, ktoré by sa o nich postarali. Zostávajú tak celý život v detskej pozícii vo vzťahu k partnerke, čo je extrémne náročná konštelácia. Sú ženy, ktoré si komplementárne hľadajú mladších partnerov, lebo im rola matky vyhovuje. Z vášho listu je však zrejmé, že vám takáto poloha momentálne nevyhovuje.

Tiež sa v prvej vete zmieňujete, že sa manžel správa ako dospelé dieťa. Akoby už len to spojenie nešlo dokopy, keď je niekto dospelý, už nie je dieťa a naopak. Pravdou však je, že v každom z nás, aj keď sme už dávno dospelí, ostáva kus dieťaťa. Je to zmes toho, čo sme zažívali my sami ako deti, ako sme sa cítili, ako sa k nám dôležité osoby, najmä rodičia, vzťahovali a správali a ako sme na to reagovali. Dieťa s nami počas vývoja dozrieva alebo sa fixuje v detskej polohe a prejavuje sa to aj v dospelom živote a a správaní. Toto dieťa v nás je buď veselé a hravé, prejavuje sa napríklad v tom, že vieme byť veselí a hraví vo vzťahu k svojim deťom, k záľubám, hráme sa rôzne hry aj ako dospelí, alebo je toto dieťa v nás zranené, nepochopené, neprijaté také, aké je, ohrdnuté, urazené a v konečnom dôsledku nahnevané. Pokiaľ má dieťa v nás prevahu oproti dospelému spôsobu fungovania, môže to vyzerať podobne, ako píšete o manželovi.

A teraz poďme k vášmu manželovi. Problém vášho manžela by som nenazvala oneskorenou pubertou. Ako ste si sama všimli, známky vzťahovačnosti, urážlivosti, precitlivenosti na svoju osobu sa objavovali od začiatku vzťahu a vekom sa zhoršujú, respektíve naberajú na intenzite. Ak by sa u vášho manžela dalo hovoriť o nejakej poruche, tak by išlo o narcistickú poruchu osobnosti. Tá sa prejavuje práve vzťahovačnosťou, citlivosťou na kritiku, neuznanie, môže sa vekom meniť, slabnúť alebo sa prejavy môžu, naopak, zosilňovať. Za jeho výbušnými prejavmi sa však dá vidieť to malé zranené dieťa, ktoré veľmi bolí akýkoľvek náznak neprijatia a reaguje hnevom. Treba však rozumieť aj tomu, že váš manžel je dospelý človek zodpovedný za svoje konanie. V prípade, že on sám na svojom správaní nechce nič meniť, vy ani žiadny odborník mu nedokážete nijako pomôcť.

Pre vás by preto v tejto situácii mohlo byť pomocou starať sa viac o seba a svoje vlastné blaho, prípadne dať manželovi jasne a nepochybným spôsobom najavo, že táto forma jeho reakcií vám veľmi ubližuje a chcete, aby sa pokúsil niečo so sebou robiť. Ak to odmietne, čo je dosť pravdepodobné, je na vás ako dospelo sa k tomu postavíte. Žiť s nádejou, že sa partner možno raz zmení, je utópiou.

S manželom máme dve deti, o ktoré sa starám väčšinu času ja, lebo môž muž je pracovne vyťažený. Keď však už s nimi je, vždy im splní, čo im vidí na očiach, nič im nezakazuje, je na ne ako med. Ja som potom vždy tá zlá, keď chcem zachovať nejakú disciplínu, poriadok a aj zmysel detí pre to, že si nemôžme dovoliť všetko a že všetko dobré niečo stojí. Manžel moju celotýždňovú námahu zničí behom hodiny a deti sa už na mňa pozerajú ako na nejakého bachara. Čo s tým mám robiť?

Katarína M., Bratislava

Milá Katarína, váš problém je pomerne častý, určite ho poznajú mnohé mamičky, ktoré sa rozhodli venovať svojim deťom lásku, čas a aj východné vedenie.

Skúsme sa na to pozrieť z viacerých pohľadov. Vás trápi, že napriek množstvu času, energie a trpezlivosti, ktoré venujete výchove vašich detí, sú výsledky vašej námahy pomerne krehké. Raz za čas príde na scénu otec a zdá sa vám, že všetko, čo platilo, už neplatí, že hodnoty sa strácajú a deti môžu robiť, čo chcú. Odmenou za vašu prácu sú vám pocity hnevu na manžela, že vám kazí vybudované dielo, za ktoré vám patrí obdiv. Z manželovho pohľadu to môže byť tak, že svoju energiu a snahu venuje práci, aby zabezpečil rodinu. Za čo mu tiež patrí obdiv. Po vynaložení energie v práci sa teší domov a chce si s deťmi užiť spoločné chvíle. Vy venujete energiu deťom, manžel práci. On príde domov a teší sa, že môže byť s deťmi a nechce sa zaoberať pravidlami, hodnotami, výchovou. To je možno aj niečo, čo vy sama nedokážete a vyčítate jemu. Máte popri práci na pravidlách a hodnotách detí čas sa a nimi len tak potešiť, zabaviť bez pravidiel? Viete sa nimi uvoľniť? Ak vám táto schopnosť chýba, je otázkou času, kedy vás deti budú naozaj považovať za bachara.

Ak sa na situáciu pozrieme z pohľadu detí, je prirodzené, že sa tešia na otca, s ktorým príde aj uvoľnenie zo zabehaného stereotypu. Čo neznamená, že by v tom momente zabudli na všetko čo ste ich naučili Ale práve pre ten moment si dovolia uvoľniť a robiť veci inak, ako ich učíte a ako chcete, aby ich robili.

Byť rodičmi a vychovávať deti, viesť ich k určitým hodnotám, názorom a postojom je, popri zabezpečení chodu domácnosti a finančnej situácie, náročná úloha pre oboch rodičov. A obaja rodičia v nej zastupujú svoju vlastnú a vzájomne odlišnú rolu.

Je dôležité vedieť, že obe roly, aj keď na prvý pohľad odlišné, sú pre deti prínosom. Vy ich vediete k tomu, že sú isté pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Manžel im ukazuje, že po národnej práci prichádza oddych a zábava, uvoľnenie. Deti sa tým učia, že svet otcov je iný, ako svet matiek, rovnako ako sa svet mužov líši od sveta žien a v každom platia trocha iné pravidlá. Je dôležité, aby si pravidlá týchto dvoch svetov vzájomne neodporovali.

Ak máte pocit, že s manželom vediete deti k odlišným hodnotám a postojom, bolo by fajn sa o tom porozprávať a ujasniť si to. Ak zistíte, že obaja vediete deti rovnakým smerom, ale každý svojím vlastným spôsobom, bolo by fajn to akceptovať. Tu vám možno pomôže si uvedomiť, že nie iba váš spôsob vedenia výchovy je ten správny. A že pre deti je prínosom práve vaša akceptácia aj iného spôsobu vedenia, iného spôsobu trávenia spoločného času, možno občas aj trochu bez zväzujúcich pravidiel. Pri deťoch, viac ako inde, platí, že sa najlepšie učia príkladom od rodičov. Buďte si preto istá, že hodnoty, ku ktorým ich svojím príkladom budete viesť, len tak ľahko nevymiznú.

Dobrý deň, nikdy by mi nenapadla, že budem prosiť o pomoc v nejakom časopise, ale som v tekaj situácii, že naozaj neviem, na koho sa obrátiť. Ide o to, že som tesne pred rozvodom a s manželkou máme trojročnú dcéru. Sám som z rozvedeného manželstva, a preto som bol presvedčený, že mne sa to nestane a naše dieťa vychováme v kompletnej rodine. Vskutku mám pocit, že som pre to aj všetko spravil.

S manželkou sme sa poznali len krátko, dieťa sme mali neplánovane a vlastne to bol aj dôvod, pre ktorý sme sa vzali. Od začiatku som žene v domácnosti pomáhal ako som vedel, no čím viac som pomáhal, tým viac povinností mi určovala a nikdy nebola spokojná. Nikdy nezabudnem na to, ako som našu malú po nociach nekonečne dlho uspával a manželka mi zakaždým aj tak vynadala, že to bolo málo, že som s ňou chodil po byte príliš rýchlo, príliš pomaly, príliš hlučne atď. Nebol som z toho nadšený, ale radšej som nevyvolával konflikty, pre pokoj dieťaťa.

Teraz už viem, že by asi bolo bývalo lepšie sa ozvať a hneď si niektoré veci prediskutovať. Boli sme dokonca u psychológa na párovom poradenstve, no ten človek mi vôbec nesadol, celkom jednoznačne nadŕžal mojej žene, takže som tam viackrát ísť odmietol. Moja žena zase nechcela ísť k nikomu inému.

Vrchol však je, že rozviesť sa chce nakoniec moja žena, aj keď dôvodov na nespokojnosť mám oveľa viac ja. Zdá sa mi už, že nech by som spravil čokoľvek, na nič by to nebolo. Ako keby som bol pre už od začiatku len nejaký „omyl“ a tie tri roky so mnou bola, klen aby mala doma pomocníka (alebo skôr otroka).

Som z toho nešťastný, moje sebavedomie je na nule – napriek tomu, že som robil všetko, čo som vedel, výsledok je katastrofálny. No najmä som zúfalý, čo bude s našou dcérou. Takýto osud som jej naozaj neprial. Poraďte, je tu nejaké východisko? Dá sa vzťah ešte nejako zachrániť? Spravil by som pre to čokoľvek. A ak je to už stratené, ako sa s týmto všetkým dá vyrovnať?

Milan K., 31 rokov

Milý Milan, z vášho listu cítim nesmiernu túžbu vzťah zachrániť a zároveň veľké sklamanie a trápenie z toho, aký je výsledný efekt. Tiež vnímam, koľko energie venujete a venovali ste vášmu manželstvu a teraz neviete, ako ďalej. Pýtate sa, čo viac by ste ešte mohli spraviť, a tiež vás trápi osud vašej dcéry. Absolútne rozumiem vašim pocitom sklamania a rozčarovania. Predsa len manželstvo a rodičovstvo je jednou z najdôležitejších vecí v živote väčšiny ľudí. A teraz máte pocit, že ste v tomto poslaní zlyhali. Preto oceňujem, že ste našli to odhodlanie a napísali o svojom probléme.

Uvažujem nad tým, čo by pre vás mohlo byť v samotnom riešení vášho problému dôležité. Zachraňovať manželstvo pre rozvodom, hľadať kde sa stala chyba, alebo posilniť svoje sebavedomie a načerpať silu na zvládnutie situácie rozvodu a ďalšej starostlivosti o dcéru? Budem sa snažiť vyjadriť ku každej spomenutej rovine vášho problému, ktorý je však komplexnejší.

Som presvedčená, že vzťah a manželstvo sa dá zachrániť, dá sa na ňom pracovať, ak obe strany chcú a dohodnú sa na spoločnom cieli. Iba vaše úsilie ho nezachráni. Obaja musia chcieť tú istú vec. Píšete, že aj návšteva partnerského poradcu, z uvedených dôvodov, zlyhala Je skvelé, že ste túto možnosť využili. Ale ako sám vidíte, ani to nezaručí zlepšenie vzťahu, pokiaľ takáto forma pomoci jednému alebo obom partnerom nesedí. Vám nesedel poradca, manželka nechcela ísť k inému. Každý ste chceli niečo iné. Preto by možno bolo fajn, ujasniť si aj s manželkou, či chcete obaja ešte vzťah zachrániť. Pretože ak je jeden z partnerov rozhodnutý vzťah ukončiť, nech má na to akékoľvek dôvody, nikto s tým nič nespraví a ani vy, ani poradca takýto vzťah, z jednej strany ukončený, nezachránite. Takéto ujasnenie by vám ušetrilo sily, ktoré by ste inak investovali na dosiahnutie márneho cieľa.

Rozumiem tomu, že keď ste už toľko energie a úsilia do manželstva vložili, chcete vedieť, kde sa stala chyba. Takto na diaľku sa to nedá presne posúdiť, ale myslím si, že dôvodom nezhôd rozumiete sám celkom dobre. Ako píšete, začiatok nebol ideálny, dieťatko prišlo neočakávane, mohlo vás to oboch aj zaskočiť, mali ste pocit, že manželke niečo vadí atd. Presa len, rola manželského partnera a rodiča prináša veľa nového, nepoznaného a vzorom pre zvládanie takýchto situácií sú nám často vlastní rodičia. Tu píšete, že ste tiež nemali pozitívnu skúsenosť, to však už tiež neovplyvníte.

Ak by som vám mohla poradiť, zamerala by som sa na to, čo ovplyvniť môžete. Pretože platí, že aj keď prestávate byť manželmi/partnermi, neprestávate byť rodičmi. A spoločná dcéra je pre vás obrovským darom a do vzťahu s ňou sa oplatí investovať. Môžete pri tom využiť všetko to krásne, čo ste spolu už zažili, a aj vlastnú skúsenosť vyrastania v rozvedenom manželstve. Môžete jej tak lepšie porozumieť a dať jej to, čo bude potrebovať v ťažkých chvíľach vášho partnerského rozchodu. Vám na to prajem veľa sily.

Obraciam sa na Vás s otázkou, dúfam, že vaši odborníci mi odpovedia.

Mám schizoidnú poruchu osobnosti. Užívam antidepresíva, ale veľmi mi chutí alkohol. Zatiaľ mi táto kombinácia nič nespôsobila, necítim, že by mi to škodilo. Môže to ovplyvniť nejako moje zdravie, nebudem mať väčšiu sklony dostať Alzheimerovu chorobu?

Ďakujem vám za skorú odpoveď.

 Alena z Lučenca

Snáď by bolo fajn na začiatok, ešte kým vám odpoviem na otázku, vysvetliť čitateľom, čo je to schizoidná porucha osobnosti. Mnohí poznajú aspoň z počutia schizofréniu, ktorý by sa so schizoidnou poruchou osobnosti nemala zamieňať. Vy sama nepíšete, či vám to niekto niekedy vysvetlil, resp. ako rozumiete svojmu ochoreniu. Pre každého, kto má určité vážnejšie alebo menej vážne psychické ochorenie, je dôležité porozumenie svojho psychického stavu.

Porucha, ktorou trpíte vy a mnoho ďalších ľudí, by sa dala zjednodušene vysvetliť na príklade, ako sa každý človek snaží stať sa nezameniteľnou osobnosťou. Vidíme to napríklad na tom, ako citlivo reagujeme, ak niekto zmení alebo skomolí naše meno,. Nechceme byť ľubovoľne zameniteľní. Snaha odlíšiť sa od ostatných je nám daná práve tak, ako protikladné úsilie patriť ako sociálne bytosti ku skupinám alebo kolektívom. Chceme mať možnosť žiť pre svoje osobné záujmy a zároveň by sme chceli žiť s blízkymi. Úsilie ľudí so schizoidnou poruchou osobnosti smeruje k tomu, aby boli čo najviac nezávislí, samostatní, od nikoho neboli závislí, nikomu neboli zaviazaní, nikoho nepotrebovali. Preto sa dištancujú od ľudí, nenechajú ich priblížiť sa k sebe, držia si od nich dostup. Ak sa tento dostup zmenší, prežívajú to ako ohrozenie svojej existencie, svojho životného priestoru a rozvíjajú tak strach z medziľudskej blízkosti, ktorý je pre nich typický. Len veľmi málo takýchto ľudí vyhľadá aj odbornú pomoc psychiatra alebo psychológa. Vy zrejme do tejto skupiny patríte, keďže užívate antidepresíva.

Vo svojom krátkom liste uvádzate svoje ochorenie, lieky, alkohol, ale aj obavy z rozvinutia Alzheimerovej choroby ako aj o vlastné zdravie. Váš strach sa zdá byť logický a celkom prirodzený vo vzťahu ku kombinácii alkoholu a liekov. Kombinovať lieky ovplyvňujúce psychiku s alkoholom je za každých okolností zdraviu škodlivé a rizikové.

Z krátkodobého hľadiska môžete ich kombinovaný účinok vnímať ako uvoľnenie, rozpustenie problémov a napätia. Takýmto spôsobom môžete siahať po riešení svojich problémov, avšak nezdravým spôsobom a len na krátky čas.

Z dlhodobého hľadiska to však ovplyvňuje nielen vaše psychické funkcie, ale aj schopnosť rozlišovať prospešnosť a rizikovosť takéhoto konania. Zodpovedať otázku o sklone k Alzheimerovaej chorobe by vám však mal váš psychiater, ktorého pravidelnú návštevu by bolo vhodné zvážiť, aj s ohľadom na zlepšenie kvality vášho života a zdravia. Návšteva by vám prípadne mohla pomôcť hľadať zdravšie spôsoby riešenia vašich ťažkostí.

Toto leto pôjdeme zase na hory, tak ako to chce môj manžel. Za 20 rokov, čo sme spolu, sa dovolenky aj všetko ostatné plánuje podľa neho. Hovorí, že bude podľa neho, lebo nosí domov peniaze a u nás je aj tak lepšie a lacnejšie ako niekde pri mori. Celý život pritom snívam o mori. Mám sto chutí s celým manželstvom seknúť a zmiznúť na koniec sveta. Neviem, ako ďalej, viem, že s ním nepohnem….

Svetlana Z., Bratislava

Milá Svetlana, myslím, že váš problém je pomerne aktuálny a bežný vo viacerých rodinách.

Sú muži, ktorí sú patriarchálne založení a prirodzene si uzurpujú právo rozhodovať v rodina na základe živiteľskej pozície, ktorú nadobudli. A sú ženy, pre ktoré sú takíto partneri atraktívni, ktorým takéto prerozdelenie moci vyhovuje a sú s nimi spokojné. Je to model, v ktorom vyrastali naši rodičia a ich rodičia. Nebolo by na ňom nič zlé, pokiaľ by takéto usporiadanie jednému z partnerov nevyhovovalo. A tu niekde by som videla aj váš problém. Predsa len, vzťah je vecou dohody a kompromisu žiť tak, ako to obom partnerom vyhovuje, nielen jednému z nich. Prirodzene potom dochádza k tomu, že jeden z partnerov je spokojný na úkor druhého, ktorý sa môže cítiť nevypočutý, nepochopený, nedôležitý. Tieto pocity, ak o nich s partnerom nehovorí a problém sa nerieši, sa môžu stupňovať a kumulovať až po neznesiteľnú hranicu, kedy môže dôjsť k výbuchu a je už ťažké riešiť situáciu konštruktívne.

Podobne je to u vás. Najradšej by ste so všetkým sekli. Prekvapuje ma však, že v tejto situácii žijete 20 rokov a za celý ten čas sa nič nezmenilo Tiež píšete, že s manželom nepohnete. Je potom náročné prinášať zmeny do tak zabehnutého systému a pokiaľ zmena neprichádza od partnera, ktorému zrejme situácia vyhovuje, mala by prísť od vás. Pokiaľ túžite ísť celý život k moru, ale nikdy ste o tom partnerovi nepovedala alebo nespravili nič preto, aby ste túžbu zrealizovali, ostávate stále na úrovni túženia a nedosiahnutia cieľa, čo môže byť frustrujúce. Neviem, či ste sa s manželom niekedy rozprávali o tom, čo by ste si vy priali a čo vám na spoločnom trávení dovolenky prekáža. Ak sa tak nestalo, odporúčala by som rozhovor o tom, kto si ako predstavuje spoločne strávený čas a kto rozhoduje o jeho finálnej verzii. Každé budovanie niečoho spoločného prináša nezhody a s nimi nutne kompromisy, keď raz ustúpi jeden, raz druhý. Ak ustupujete stále vy manželových predstavám, je na čase navrhnúť, aby raz ustúpil aj on vašim. Pokiaľ manžel pozná vaše túžby aj výhrady a nespraví nič smerom k vám, smerom ku kompromisu, bolo by nerealistické očakávať, že sa niečo zmení. Ostáva vám zariadiť sa po svojom. Môžete ísť na vysnívanú dovolenku k moru napríklad sama, prípadne s priateľkami alebo deťmi Strávite príjemný čas, splníte si sen, manžel si naplní svoje potreby trávením dovolenky na horách. Aj vlk bude sýty, aj ovca celá. Je už len na vás, ktorú možnosť si vyberiete.

Dobrý deň, chcem vás poprosiť o radu. Naša rodina je už niekoľko generácií nábožensky založená, chodíme pravidelne do kostola, držíme pôst, svätíme všetky sviatky a podobne. Náš najstarší syn sa však vybral úplne iným smerom a vyvrcholilo to tým, že sa odmietol ženiť v kostole. Je to pre zavrhnutie všetkého tradičného a dobrého v našej rodine a na svadbu som preto nešla. Odvtedy (je to už rok) nie sme v kontakte. Povedzte, ako ho vrátiť do starých koľají? Alebo som niekde vo výchove spravila chybu?

Marta M., Brezno

Milá Marta, vašu otázku by som postavila ako otázku hodnôt, najmä rodinných hodnôt a tradícií. Téma rodinných tradícií je vždy veľmi zaujímavá a široká a v mnohých rodinách ma naozaj dlhú niť. V rodinách sa obyčajne tradujú zvyky, náboženské vyznania, hodnotové orientácie, politické názory, vzťahové vzorce a pod.

Súhlasím s tým, že dodržiavanie náboženských zvyklostí je vo vašej rodine tradíciou, tak ako píšete, a zároveň vnímam, že pre vás osobne je to veľmi dôležité. Prirodzene ste ako dieťa dostali náboženskú orientáciu ako hodnotu do vienka od svojich rodičov a snažili ste sa ju odovzdať ďalej svojim deťom. V tomto si myslím, že ste nikde vo výchove neurobili chybu.

Je však dôležité si uvedomiť a odlíšiť, že náboženské orientácie a tradície nie sú zďaleka jediné, ktoré vytvárajú rodinnú atmosféru a rodinnú hodnotu. Je to len určitý výrez zo všetkých hodnôt, ktoré rodina vytvára a odovzdáva svojim potomkom. Je preto veľmi rizikové vnímať náboženské hodnoty ako jediné a stotožňovať ich s celým poslaním rodiny. Potom sa vám môže naozaj zdať, že ak jeden člen rodiny tieto hodnoty odmietne, akoby odmietol celú rodinu a akoby tam už neboli iné hodnoty, ktoré by stáli za ocenenie. Takýto člen rodiny sa potom stáva akousi čiernou ovcou. Váš syn sa rozhodol nepokračovať v rodinnej tradícii, čo sa týka vyznávania náboženských hodnôt. Je to jeho samostatné, dospelé rozhodnutie, podľa vlastného vedomia a svedomia, na ktoré má plné právo. Je preto dôležité rešpektovať, že aj napriek tomu, že ste spravili všetko pre to, aby ste odovzdali svojim potomkom to, čo vy vnímate ako dobré a hodnotné, sa každý potomok sám rozhoduje, či tento dar od rodičov prijme, alebo ho neprijme.

Možno by vám pomohlo vnímať situáciu tak, že ste robili všetko pre to, aby ste synovi ponúkli určitý rodinný dar, klenot, a ten sa ako dospelý človek rozhodol tento dar neprijať. Vy sa z toho môžete cítiť smutná, rozčarovaná, možno aj zranená a nahnevaná. Určite však syn neodmietol všetko, čo ste v rodine budovali, čo ste mu dali, čo ste do neho investovali, len vyjadril svoj postoj k náboženským hodnotám, ktoré ste sa mu snažili vštepiť. A to nie je otázka dobra a zla, alebo toho, či ste spravili niekde chybu. Samostatné rozhodnutia vašich detí sú vašou výhrou a nie chybou. Preto by som ani to, že sa syn rozhodol nevyznávať náboženské hodnoty, nevnímala ako zlyhanie, či už vaše alebo jeho.

Bolo by však naivné a trochu aj násilné snažiť sa teraz dostať syna do vašich vyjazdených koľají, keď on si vybral ísť po iných, svojich vlastných. Preto sa teraz vy môžete rozhodnúť, či to budete rešpektovať, a verím tomu, že aj vzájomná komunikácia sa tým zlepší.

Dobrý deň, chcem Vás požiadať o radu v tak trochu delikátnej veci. V tridsiatich rokoch som si konečne našla priateľa, ku ktorému som presťahovala od svojej mamy. Tá to však nesie dosť ťažko (ostala doma sama s mačkou a papagájom) a pod rôznymi zámienkami nás často navštevuje. Raz má napečený koláč, inokedy sa je práce urodilo niečo na záhradke, alebo „len tak ide okolo“, tak sa zastavila. Priateľovi to už začína vadiť a tlači na mňa, aby som to celé nejako vyriešila. Ja by som už tiež rada viedla samostatný život, no mamu mám rada a nechcem jej len tak zakázať, aby k nám chodila, alebo aby sme sa vídali. Myslím, že by to mohla niesť veľmi ťažko, čo keď sa urazí? Nechcem byť tá zlá, no cítim, že mám v rukách príliš veľkú zodpovednosť. Neviem či to ustojím. Ako jej mám povedať, že nás už tak trochu otravuje?

Romana Z., Púchov

Problém, ktorý opisujete je pomerne častý. Súvisí so schopnosťou alebo skôr neschopnosťou rodičov odpútať sa od svojich detí, ale aj naopak detí od svojich rodičov. Je pravda, že nechať dieťa žiť svoj vlastný život je pre každého rodiča náročné. Má pocit, že o dieťa prichádza, ak už nežijú v spoločnej domácnosti, ak si nájde partnera, ktorému venuje prevažnú časť pozornosti. Pokiaľ túto svoju rodičovskú rolu rodič úplne nezvládne, napríklad pre vlastný pocit osamelosti alebo silnú citovú naviazanosť, spôsobí tým problém aj svojmu dieťaťu. To má potom, tak ako vy, pri osamostatňovaní sa problémy a pocity viny voči rodičovi, ktorého zanecháva doma samého. A pocit viny, pocit, že ste zlá, keď sa vám nepáčia časté matkine návštevy je prácu tou zbraňou, ktorú rodič, často nevedome, používa voči vlastnému dieťaťu v jeho ceste životom a ktorou si zabezpečuje, aj keď iba povrchne deklarovanú, priazeň potomka.

Zdá sa, že s mamou ste na seba silne citovo naviazané, veď ste boli v jej živote prítomná každý deň celých 30 rokov. Je prirodzené, že vášmu partnerovi sa to nepáči, keď váš vzťah s mamou zasahuje do vášho vzťahu s ním. Je to dôležité si uvedomiť, že ide o dva rôzne vzťahy a svety. Vy ste sa práve prehupla do toho partnerského, čo ale neznamená, že prestávate mať mamu rada. Toto by si mala uvedomiť a rešpektovať aj vaša matka. A je na vás, ako jej to podáte. Myslím si, že povedať jej priamo, že otravuje, je trošku netaktné. Volila by som skôr formu dialógu a vysvetlenia, láskavého ale jasného, že máte už svoj súkromný priestor, do ktorého patrí iba váš priateľ, že ste rada, ak vás príde navštíviť, ale vtedy, keď ju sami do svojho priestoru pozvete. Zároveň tiež, že existuje spoločný priestor vzájomného vzťahu, do ktorého patrí práve ona. Dáte jej tým najavo, že vaša láska k nej sa nezmenila a zároveň, že musí rešpektovať váš súkromný partnerský priestor.

Ak vás má skutočne rada, nebude s tým mať problém a nebude vás považovať za zlú, aj keď zo začiatku to možno bude ťažko niesť. To je niečo, na čo sa musíte dopredu pripraviť, s tým, že to nemusí prebehnúť úplne hladko a že ju to bude bolieť. Je však na mame ako to zvládne, rovnako aj na vás, ako vy zvládnete jej nevôľu a nepríjemné pocity. Je čas oddeliť sa fyzicky aj emocionálne, a to je úloha pre vás obe.

V poslednom čase mávam desivé sny, budím sa aj niekoľkokrát za noc úplne spotená. Často je to o tom, že ma uprostred noci vyháňajú cudzí muži z môjho nového domu a neviem, kam a za kým mám ísť. Pred niekoľkými týždňami som sa presťahovala, deti mi odrástli, manžel už nežije a tak som celkom sama. Asi to súvisí s tým, však? Neviem, čo si počať….

Andrea K., Piešťany

Milá Andrea, už zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud hovoril, že sny sú oknom do duše alebo kráľovskou cestou do nevedomia. Sny sa nám vlastne snažia povedať niečo, čo za bdelého stavu nie sme schopní alebo nechceme vidieť, vedieť, počuť… Preto si obsah hľadá inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Sú akýmsi komunikačným kanálom a a k sa ich naučíme počúvať, získame skvelého spoločníka na ceste životom a pri riešení problémov.

Niekomu sa sníva každú noc, inému iba v určitom období. Zväčša, keď sa s človekom niečo deje, mení sa, prechádza problémami, zmenami alebo ťažkými situáciami v živote. Myslím, že toto by mohol byť aj váš prípad.

Píšete, že v poslednom čase mávate desivé sny. Zaujímavé je práve to, že je to v poslednom čase a že ste si to spojila so súčasným obdobím, ktoré prežívate a zrejme to pre vás nie je vôbec jednoduché a príjemné.

Preto potom ani tieto sny nie sú pre vás ľahké. V prípade, že chcete porozumieť snom, je dôležitý vlastný pocit zo sna a asociácia, ktorá vás napadne k tomu, čo sa vám snívalo. Myslím, že ste si správne spojili, že by vaša súčasná situácia mohla so snami nejako súvisieť. Tak napríklad spojenie vášho nového domu zo sna s vaším reálnym novým domovom – veď ste sa prednedávnom skutočne presťahovali.

Situácia, v ktorej sa nachádzate, je pomerne komplikovaná. Až priveľa veľkých zmien sa odohralo v krátkom čase vo vašom živote. Máte nový domov, či už fyzicky, ale aj psychicky, hniezdo je prázdne, deti začínajú mať vlastný život, ostali ste sama. Za predpokladu, že ste aj osamelá, je to o to ťažšie.

S ohľadom na vaše sny by sa dalo tiež uvažovať, kto alebo čo to je, čo vás nenechá si užiť nový domov až tak, že vám kazí spánok. Skúste sama v sebe pohľadať odpoveď na otázku, či tam nie je niečo staré, čo sa prenieslo aj do toho nového, napríklad niečo, čo sa prenieslo zo starého domova do toho nového. Je to pre vás veľká zmena, môže byť negatívna, ale rovnako aj pozitívna. Niekedy nás môžu staré veci strašiť v snoch, keď sa však na ne priamo pozrieme, môžeme dospieť k pozitívnemu záveru.

Pre vás to môže znamenať aj určitý posun smerom dopredu. Inou možnosťou je, že sa táto situácia sama vyrieši tým, že sa jednoducho odsníva – to, čo bolo nepomenované, sa dostane von prostredníctvom sna, uvoľní sa a život pôjde ďalej.

Želám vám preto obohacujúcu cestu vlastného spoznávania – hoci aj takto nezvyčajne, prostredníctvom snov.

Prosím o radu. Mám 29 rokov a problém rozhodnúť sa. Týka sa to jedného muža. Je o trochu starší odo mňa. Je chorý, postihnutý, tak ako ja, má tu istú diagnózu. Poznáme sa z nemocnice. Nie je veľmi pekný, ale je ku mne dobrý. Je nám spolu dobre, chce,  aby sme boli spolu častejšie. Máme sa aj radi, túžime po všetkom peknom. U neho je to zložité, má ťažko postihnutého otca aj brata. Túžim s ním byť, ale je to podľa vás správne? Keďže je chorý, situácia v rodine… Túžime po peknom vzťahu, ale máme ostať len kamaráti? Je lepšie nebyť spolu, zabudnúť na to?

Silvia z Košíc

Milá Silvia, z vášho listu vnímam naliehavosť vášho problému aj túžbu ho nejako riešiť. Píšete však viac o tom, čo je pekné, ako o tom, čo je problém. Ako trápenie u vás vnímam to, že sa neviete rozhodnúť, či máte ostať naďalej v partnerskom zväzku s priateľom, s ktorým vám je dobre. Prípadne sa objavujú pochybnosti o správnosti kroku ostať aj naďalej s ním. Neviem odkiaľ tieto pochybnosti pramenia, domnievam sa však, že to má niečo spoločné s postihnutím vášho priateľa. Škoda len, že ste nenapísali, o aké postihnutie ide a ako to ovplyvňuje jeho a aj váš spoločný život.

Vo všeobecnosti ale platí, a to máme dané našimi predkami, že biologický druh, a tam patríme aj my ľudia, má tendenciu si vyberať biologicky silných partnerov. Človek sa však od ostatných druhov líši tým, že jeho výber partnera nie je taký jednoduchý a zasahujú do neho aj iné aspekty, ako len sila jeho génov. Od toho, ako nám partner vonia, ako sa cítime, keď sme s ním, cez spoločné záujmy, životné ceste a skúsenosti, až po tie menej príjemné súčasti, ktorými sú zdravotné obmedzenia – vlastné aj toho druhého. Dôležitým vplyvom vo formovaní vzťahu je aj pohľad okolia na lásku dvoch, hoci rovnako zdravotne postihnutých ľudí. Akoby vďaka svojmu postihnutiu nemali nárok na lásku, akoby to bolo zakázané, nepekné. Akoby len to, čo je pekné, stálo za to, aby bolo milované. Takýto postoj možno vidieť aj vo vzťahu rodičov ku svojim deťom. Pokiaľ sú deti podľa predstáv rodičov, majú ich radi. Nebodaj, ak sa vyskytne závažné ochorenie, fyzické alebo psychické, prípadne nejaký telesný defekt, dieťa je rodičmi odmietané, nenapĺňa ich predstavy. Takto odmietané dieťa potom samo nevie prijať svoje zdravotné obmedzenie ani zdravotné limity druhých. Človek si často takýto pohľad neuvedomuje, môže sa ale prejaviť tým, že má pochybnosti o tom, či je vzťah s postihnutým partnerom správny, či má význam a budúcnosť.

Z vašich vyjadrení je ale jasné, že láska nepozná hranice a nie je limitovaná zdravím alebo chorobou partnerov. Píšete veľa o tom, čo máte spoločné, ako túžite byť spolu a prežívať spoločné chvíle. Viac však píšete o tom, aký je váš priateľ a málo o tom, aká ste vy, čo by ste vy sama chceli.

Pre riešenie vašich pochybností o správnosti vzťahu by vám mohlo pomôcť porozmýšľať, čo je pre vás dôležité, prečo chcete s partnerom byť a prečo naopak nie, čo sú pre vás plusy a mínusy takéhoto partnerstva, aké obmedzenia pre vás predstavujú jeho zdravotné limity a prečo vlastne o ňom pochybujete. Tým, že budete vedieť viac o sebe a svojich pocitoch vo vzťahu, ako aj o vplyve zdravotného postihnutia na vzájomný vzťah, budete schopná sa rozhodnúť, či s partnerom chcete ostať alebo nie.

Vyše 30 rokov som vydatá, avšak manželstvo je len formálne. Muž holduje alkoholu, nikdy sa nedokáže so mnou porozprávať ani o tých najbežnejších veciach. Ako manželia už spolu nežijeme najmenej 14 rokov. Nikoho som celé tie roky nemala. Až teraz, na staré kolená (mám 60 rokov), som neodolala a mám intímny vzťah s kolegom. Je v mojom veku a tiež je ženatým čiže žiadne rozbíjanie manželstva, len čistá „chémia“. Spytujem si svedomie, či robím dobre, no na druhej strane môj intímny vzťah s  manželom neexistuje. Asi pred polrokom som zistila, že spomínaný kolega má pomer aj s ďalšou, mladšou (48-ročnou) kolegyňou. Chcela by som zo vzťahu s ním vycúvať, ale je to ťažké. Po rokoch konečne cítim niečo, čo dlho „spalo“. Navyše, on na chce! Ako mám postupovať, čo mám robiť? Prosím, poraďte mi….

 

Jolanka J., Martin

Z vášho listu vníma hneď niekoľko protikladov, zároveň tiež akoby vnútorný boj medzi tým, čo by ste chceli a čo v skutočnosti máte.

Na jednej strane píšete, že žijete v manželstve, ktoré trvá 30 rokov, je len formálne a bol to pre vás omyl. Na druhej strane ste stretli muža, ktorý vás okúzlil a vzbudil vo vás niečo, čo ste už dlho necítili. Cítite sa s ním dobre, ale zároveň by ste chceli zo vzťahu vycúvať.

Ak by som na to mala ísť postupne, tak si myslím, že vek nezohráva úlohu v tom, ako a či prežívate milostné vzťahy a vzplanutia. Počet prežitých rokov, prípadne aktuálna životná situácia, napríklad manželstvo alebo deti, do nich vstupujú len ako externé faktory. Povedala by som, že je prirodzenou súčasťou každého z nás vnímať vlastnú sexualitu ako súčasť seba, v rôznych etapách života a v rôznej intenzite. Rozumiem tiež tomu, že mimomanželský milostný pomer vám môže dávať niečo, čo vám nedáva váš manžel, prípadne manželstvo a v súčasnosti to prežívate ako isté znovuprebudenie svojej sexuality, ktorej sa prirodzene nechcete vzdať.

Príde mi však škoda, že, ako sama píšete, sa neviete s manželom na tému svojho spolužitia otvorene porozprávať aj napriek tomu, že vo vzťahu zotrvávate. Vyvstáva potom otázka, do akej miery je zmysluplné zostávať vo vzťahu, ktorý vás nenapĺňa a hľadá potešenie mimo neho. Možno by bolo fajn, kedy ste našli odpoveď na otázku, čo je pre vás dôležité a prvoradé. Predpokladám, že z nejakého dôvodu v manželstve zotrvávate, aj keď je z vášho pohľadu nefunkčné a len formálne. Je dôležité si ujasniť, čo by ste vy sama chceli, čo je pre vás dôležité. Vnímam však aj to, že je vám v mileneckom vzťahu dobre, avšak je tu ďalšia najmenej jedna žena a rada by ste z tohto vycúvali. Stojíte akoby v strede cesty a neviete, ktorý smer si vybrať.

V prípade, že je pre vás najdôležitejšie prežívať znovuobjavenú sexualitu, potom je tu ešte jedna „malá komplikácia“ a tou je váš manželský zväzok.

Aj v nefunkčnom vzťahu je možné veci meniť, pokiaľ obaja partneri chcú a niečo – čas a námahu, do toho investujú, rovnako je tiež možné znovuprežívať vlastnú sexualitu aj tam, kde akoby dlho nebola. Za predpokladu, že je však váš vzťah naozaj len o spolužití a nie súžití, je fajn zamyslieť sa, ako a či vôbec chcete túto situáciu riešiť.

Najlepšie je začať od seba. Chcete naďalej žiť vo vzťahu, ktorý vás nenapĺňa? Chcete, aby vaše manželstvo bolo iné, prípadne z neho chcete odísť? Alebo len chcete prežívať to príjemné, čo vám v súčasnosti život prináša, bezbolestne a nemusieť riešiť veci okolo?

Odpovede na tieto otázky by vás mohli navigovať ku správnemu rozhodnutiu, pretože na viacerých stoličkách sa zväčša dlho sedieť nedá. Takáto situácia navyše môže rovnako prispievať k prehlbovaniu neporozumenia v manželstve.

Aj nefunkčnému manželstvu možno efektívne pomôcť, napríklad párovou terapiou. Takáto liečba ma však význam len vtedy, ak obaja partneri majú rovnaký záujem a tým je skvalitniť vzájomné spolužitie.