Právo ísť svojou cestou

Dobrý deň, chcem vás poprosiť o radu. Naša rodina je už niekoľko generácií nábožensky založená, chodíme pravidelne do kostola, držíme pôst, svätíme všetky sviatky a podobne. Náš najstarší syn sa však vybral úplne iným smerom a vyvrcholilo to tým, že sa odmietol ženiť v kostole. Je to pre zavrhnutie všetkého tradičného a dobrého v našej rodine a na svadbu som preto nešla. Odvtedy (je to už rok) nie sme v kontakte. Povedzte, ako ho vrátiť do starých koľají? Alebo som niekde vo výchove spravila chybu?

Marta M., Brezno

Milá Marta, vašu otázku by som postavila ako otázku hodnôt, najmä rodinných hodnôt a tradícií. Téma rodinných tradícií je vždy veľmi zaujímavá a široká a v mnohých rodinách ma naozaj dlhú niť. V rodinách sa obyčajne tradujú zvyky, náboženské vyznania, hodnotové orientácie, politické názory, vzťahové vzorce a pod.

Súhlasím s tým, že dodržiavanie náboženských zvyklostí je vo vašej rodine tradíciou, tak ako píšete, a zároveň vnímam, že pre vás osobne je to veľmi dôležité. Prirodzene ste ako dieťa dostali náboženskú orientáciu ako hodnotu do vienka od svojich rodičov a snažili ste sa ju odovzdať ďalej svojim deťom. V tomto si myslím, že ste nikde vo výchove neurobili chybu.

Je však dôležité si uvedomiť a odlíšiť, že náboženské orientácie a tradície nie sú zďaleka jediné, ktoré vytvárajú rodinnú atmosféru a rodinnú hodnotu. Je to len určitý výrez zo všetkých hodnôt, ktoré rodina vytvára a odovzdáva svojim potomkom. Je preto veľmi rizikové vnímať náboženské hodnoty ako jediné a stotožňovať ich s celým poslaním rodiny. Potom sa vám môže naozaj zdať, že ak jeden člen rodiny tieto hodnoty odmietne, akoby odmietol celú rodinu a akoby tam už neboli iné hodnoty, ktoré by stáli za ocenenie. Takýto člen rodiny sa potom stáva akousi čiernou ovcou. Váš syn sa rozhodol nepokračovať v rodinnej tradícii, čo sa týka vyznávania náboženských hodnôt. Je to jeho samostatné, dospelé rozhodnutie, podľa vlastného vedomia a svedomia, na ktoré má plné právo. Je preto dôležité rešpektovať, že aj napriek tomu, že ste spravili všetko pre to, aby ste odovzdali svojim potomkom to, čo vy vnímate ako dobré a hodnotné, sa každý potomok sám rozhoduje, či tento dar od rodičov prijme, alebo ho neprijme.

Možno by vám pomohlo vnímať situáciu tak, že ste robili všetko pre to, aby ste synovi ponúkli určitý rodinný dar, klenot, a ten sa ako dospelý človek rozhodol tento dar neprijať. Vy sa z toho môžete cítiť smutná, rozčarovaná, možno aj zranená a nahnevaná. Určite však syn neodmietol všetko, čo ste v rodine budovali, čo ste mu dali, čo ste do neho investovali, len vyjadril svoj postoj k náboženským hodnotám, ktoré ste sa mu snažili vštepiť. A to nie je otázka dobra a zla, alebo toho, či ste spravili niekde chybu. Samostatné rozhodnutia vašich detí sú vašou výhrou a nie chybou. Preto by som ani to, že sa syn rozhodol nevyznávať náboženské hodnoty, nevnímala ako zlyhanie, či už vaše alebo jeho.

Bolo by však naivné a trochu aj násilné snažiť sa teraz dostať syna do vašich vyjazdených koľají, keď on si vybral ísť po iných, svojich vlastných. Preto sa teraz vy môžete rozhodnúť, či to budete rešpektovať, a verím tomu, že aj vzájomná komunikácia sa tým zlepší.