Mám o 6 rokov mladšieho manžela, ktorý sa správa ako dospelé dieťa. Jeho „trucovanie“ trvalo na začiatku nášho spoločného života len pár hodín, neskôr dní, ale teraz, po 19 rokoch spoločného života, sú to už mesiace. Stačí malý nesúhlas alebo slabá kritika jeho chýb a má dôvod nebaviť sa s celou rodinou. Spáva v druhej izbe, navarí si sám alebo neje nič, čo navarím ja. Neprispôsobí sa nikomu, ale jemu sa musia všetci, ak chcú s ním vychádzať. Niet v ňom štipka asertivity. A mne sa taký hnusí. Aj vlastná matka sa obáva protirečiť mu, aby ho nebodaj nenahnevala. Nechá ma na všetko, čo sa týka rodiny, úplne samú a stará sa len o svoju prácu na chalupe, ktorá raz bude jeho. Je to diagnóza ktorú treba liečiť alebo oneskorená puberta v 40 rokoch, z ktorej vyrastie? Oplatí sa nečinne čakať alebo pre to treba niečo urobiť?
Anna CH., Košeca
Milá pani Anna, začnem hneď pri prvej vete vášho listu. Píšete, že manžel je o 6 rokov mladší, čo nie je veľký vekový rozdiel, ale mohol by byť významný. Možno so mnou mnohí nebudú súhlasiť, ale muži si obvykle hľadajú staršie partnerky, lebo v nich, aj keď nie úplne vedome, hľadajú svoje matky, ktoré by sa o nich postarali. Zostávajú tak celý život v detskej pozícii vo vzťahu k partnerke, čo je extrémne náročná konštelácia. Sú ženy, ktoré si komplementárne hľadajú mladších partnerov, lebo im rola matky vyhovuje. Z vášho listu je však zrejmé, že vám takáto poloha momentálne nevyhovuje.
Tiež sa v prvej vete zmieňujete, že sa manžel správa ako dospelé dieťa. Akoby už len to spojenie nešlo dokopy, keď je niekto dospelý, už nie je dieťa a naopak. Pravdou však je, že v každom z nás, aj keď sme už dávno dospelí, ostáva kus dieťaťa. Je to zmes toho, čo sme zažívali my sami ako deti, ako sme sa cítili, ako sa k nám dôležité osoby, najmä rodičia, vzťahovali a správali a ako sme na to reagovali. Dieťa s nami počas vývoja dozrieva alebo sa fixuje v detskej polohe a prejavuje sa to aj v dospelom živote a a správaní. Toto dieťa v nás je buď veselé a hravé, prejavuje sa napríklad v tom, že vieme byť veselí a hraví vo vzťahu k svojim deťom, k záľubám, hráme sa rôzne hry aj ako dospelí, alebo je toto dieťa v nás zranené, nepochopené, neprijaté také, aké je, ohrdnuté, urazené a v konečnom dôsledku nahnevané. Pokiaľ má dieťa v nás prevahu oproti dospelému spôsobu fungovania, môže to vyzerať podobne, ako píšete o manželovi.
A teraz poďme k vášmu manželovi. Problém vášho manžela by som nenazvala oneskorenou pubertou. Ako ste si sama všimli, známky vzťahovačnosti, urážlivosti, precitlivenosti na svoju osobu sa objavovali od začiatku vzťahu a vekom sa zhoršujú, respektíve naberajú na intenzite. Ak by sa u vášho manžela dalo hovoriť o nejakej poruche, tak by išlo o narcistickú poruchu osobnosti. Tá sa prejavuje práve vzťahovačnosťou, citlivosťou na kritiku, neuznanie, môže sa vekom meniť, slabnúť alebo sa prejavy môžu, naopak, zosilňovať. Za jeho výbušnými prejavmi sa však dá vidieť to malé zranené dieťa, ktoré veľmi bolí akýkoľvek náznak neprijatia a reaguje hnevom. Treba však rozumieť aj tomu, že váš manžel je dospelý človek zodpovedný za svoje konanie. V prípade, že on sám na svojom správaní nechce nič meniť, vy ani žiadny odborník mu nedokážete nijako pomôcť.
Pre vás by preto v tejto situácii mohlo byť pomocou starať sa viac o seba a svoje vlastné blaho, prípadne dať manželovi jasne a nepochybným spôsobom najavo, že táto forma jeho reakcií vám veľmi ubližuje a chcete, aby sa pokúsil niečo so sebou robiť. Ak to odmietne, čo je dosť pravdepodobné, je na vás ako dospelo sa k tomu postavíte. Žiť s nádejou, že sa partner možno raz zmení, je utópiou.

Milá Katarína, váš problém je pomerne častý, určite ho poznajú mnohé mamičky, ktoré sa rozhodli venovať svojim deťom lásku, čas a aj východné vedenie.
Milý Milan, z vášho listu cítim nesmiernu túžbu vzťah zachrániť a zároveň veľké sklamanie a trápenie z toho, aký je výsledný efekt. Tiež vnímam, koľko energie venujete a venovali ste vášmu manželstvu a teraz neviete, ako ďalej. Pýtate sa, čo viac by ste ešte mohli spraviť, a tiež vás trápi osud vašej dcéry. Absolútne rozumiem vašim pocitom sklamania a rozčarovania. Predsa len manželstvo a rodičovstvo je jednou z najdôležitejších vecí v živote väčšiny ľudí. A teraz máte pocit, že ste v tomto poslaní zlyhali. Preto oceňujem, že ste našli to odhodlanie a napísali o svojom probléme.
Snáď by bolo fajn na začiatok, ešte kým vám odpoviem na otázku, vysvetliť čitateľom, čo je to schizoidná porucha osobnosti. Mnohí poznajú aspoň z počutia schizofréniu, ktorý by sa so schizoidnou poruchou osobnosti nemala zamieňať. Vy sama nepíšete, či vám to niekto niekedy vysvetlil, resp. ako rozumiete svojmu ochoreniu. Pre každého, kto má určité vážnejšie alebo menej vážne psychické ochorenie, je dôležité porozumenie svojho psychického stavu.
Milá Svetlana, myslím, že váš problém je pomerne aktuálny a bežný vo viacerých rodinách.
Milá Marta, vašu otázku by som postavila ako otázku hodnôt, najmä rodinných hodnôt a tradícií. Téma rodinných tradícií je vždy veľmi zaujímavá a široká a v mnohých rodinách ma naozaj dlhú niť. V rodinách sa obyčajne tradujú zvyky, náboženské vyznania, hodnotové orientácie, politické názory, vzťahové vzorce a pod.
Problém, ktorý opisujete je pomerne častý. Súvisí so schopnosťou alebo skôr neschopnosťou rodičov odpútať sa od svojich detí, ale aj naopak detí od svojich rodičov. Je pravda, že nechať dieťa žiť svoj vlastný život je pre každého rodiča náročné. Má pocit, že o dieťa prichádza, ak už nežijú v spoločnej domácnosti, ak si nájde partnera, ktorému venuje prevažnú časť pozornosti. Pokiaľ túto svoju rodičovskú rolu rodič úplne nezvládne, napríklad pre vlastný pocit osamelosti alebo silnú citovú naviazanosť, spôsobí tým problém aj svojmu dieťaťu. To má potom, tak ako vy, pri osamostatňovaní sa problémy a pocity viny voči rodičovi, ktorého zanecháva doma samého. A pocit viny, pocit, že ste zlá, keď sa vám nepáčia časté matkine návštevy je prácu tou zbraňou, ktorú rodič, často nevedome, používa voči vlastnému dieťaťu v jeho ceste životom a ktorou si zabezpečuje, aj keď iba povrchne deklarovanú, priazeň potomka.
Milá Andrea, už zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud hovoril, že sny sú oknom do duše alebo kráľovskou cestou do nevedomia. Sny sa nám vlastne snažia povedať niečo, čo za bdelého stavu nie sme schopní alebo nechceme vidieť, vedieť, počuť… Preto si obsah hľadá inú cestu, ako dať o sebe vedieť. Sú akýmsi komunikačným kanálom a a k sa ich naučíme počúvať, získame skvelého spoločníka na ceste životom a pri riešení problémov.
Milá Silvia, z vášho listu vnímam naliehavosť vášho problému aj túžbu ho nejako riešiť. Píšete však viac o tom, čo je pekné, ako o tom, čo je problém. Ako trápenie u vás vnímam to, že sa neviete rozhodnúť, či máte ostať naďalej v partnerskom zväzku s priateľom, s ktorým vám je dobre. Prípadne sa objavujú pochybnosti o správnosti kroku ostať aj naďalej s ním. Neviem odkiaľ tieto pochybnosti pramenia, domnievam sa však, že to má niečo spoločné s postihnutím vášho priateľa. Škoda len, že ste nenapísali, o aké postihnutie ide a ako to ovplyvňuje jeho a aj váš spoločný život.
Z vášho listu vníma hneď niekoľko protikladov, zároveň tiež akoby vnútorný boj medzi tým, čo by ste chceli a čo v skutočnosti máte.
Milá Andrea, na úvod mi dovoľte pomenovať veci tak, ako sú. Váš priateľ je fešák navonok milý, Vás však pred ľuďmi ponižuje, už Vás aj prvý krát udrel. No môžete za to vy a dokonca ho za to máte aj rada.